Českoslovenká prvorepubliková armáda bola vyzbrojená veľmi kvalitnými zbraňami, ale stále jej chýbal samopal. V Československu sa prvý samopal domácej konštrukcie pre domácu armádu objavil až v roku 1937, bola to konštrukcia ČZ Strakonice, konštruktéra Františka Myšku. Samopal mal kaliber 9mm Browning, a v auguste 1938 bol zavedený do výzbroje ako "kulometná pistole vz. 38". Pre výzbroj malo byť vyrobených niekoľko tisíc kusov, ale po mníchovskej dohode sa objednávka jednoducho zamietla. ČS armáda tak samopaly nemala.

Ďalší samopal, ZK 383, sa vyrábal iba na vývoz. Išlo o konštrukciu Zbrojovky Brno, zostrojená bola bratmi Kouckými. Prototyp sa objavil už v roku 1933, a vyrábal sa až do roku 1948.

Tento samopal bol v kalibri 9mm Luger. Výzorovo sa podobal Nemeckému MP-18, alebo MP-28. Zbraň mala viacero konštrukčných zvláštností, napr. mala možnosť streľby dvomi kadenciami 500/700 rán za minútu, zbraň mala rýchlovýmennú hlaveň, a zbraň bývala dodávaná s dvojnožkou. Mala režim streľby jednotlivo/dávka, a cieľnik nastaviteľný až do 800 metrov. Zbraň mala zásobník na 15 alebo 30 nábojov, zásobník sa zasúval zľava. Povojnová varianta, ZK 383H, mala zásobník zasúvaný do zbrane odspodu, pri transporte sa dal sklopiť pod hlaveň. Tiež už nemala dvojnožku. Policajná verzia, ZK 383P, tiež dvojnožku nemala.

Samopal bol skvelo spracovaný, kvalita bola vynikajúca. Cez vojnu bola zbraň vyrábaná pre SS, bol zavedený do výzbroje Bulharska a tiež armády Slovenského štátu. V armáde SŠ mala zbraň označenie ZB vz. 42. Vo výzbroji bolo ale iba 190 kusov.

Boli to technicky vyspelé, skvelo spracované, a celkovo kvalitné zbrane, ktoré robili dobré meno Československému zbrojárstvu.