Guľomet Vickers je názov, ktorý sa používa na označenie vodou chladeného guľometu v kalibri .303 British, vyrábaného vo firme VIckers Limited, a používaného primárne v Britskej armáde. Tento guľomet obsluhovala obsluha, ktorá pozostávala z 6 až 8 vojakov. Jeden strieľal, jeden guľomet nabíjal, a zvyšok prenášal zbraň, náboje a náhradné diely zbrane.

Zbraň mala povesť veľmi účinnej a spoľaflivej zbrane. V Auguste roku 1916 sa uskutočnil test výdrže a spoľahlivosti. 10 guľometov Vickers strieľalo nepretržite 12 hodín. Vystrieľalo sa viac ako 1 000 000 nábojov, vymenilo sa 100 náhradných hlavní, ale ani jeden guľomet nemal zádržku! Všetky boli absolútne spoľahlivé.

Guľomet Vickers je založený na guľomete Maxim z konca 19. storočia, skonštruovanom sirom Hiramom Maximom. Vickers guľomet upravil, znížil jeho hmotnosť, a na konci hlavne pribudol tlmič spätného rázu zbrane. Britská armáda oficiálne prijala guľomet do výzbroje 26. 11. 1912. Keď ale Britský expedičný vzor dorazil do Francúzska v roku 1914, bol vyzbrojený guľometmi Maxim, ktoré mali Briti dovtety vo výzbroji. Ako vojna pokračovala, ukázala sa potreba po nových guľometoch Vickers. Cena guľometu bola ale vysoká, a tak bol u pechoty nasadený guľomet Lewis. Guľometmi Vickers boli vyzbrojované iba novovzniknuté, špeciálne guľometné jednotky. Po vojne, keď bolo peňažných prostriedkov viac, sa guľomety Vickers dali aj pechote. Pred vojnou boli plány na jeho výmenu, najmä guľometom BESA, bol to licenčný Československý guľomet ZB 53. Stal sa ale iba štandardným guľometom pre nasadenie v obrnených vozidlách. Pechota si ponechala Vickersy, ktoré u nej slúžili veľmi dlho, oficiálne do 30. 3. 1968.

Guľomet sa používal aj namontovaný na liedadlách, aj ako protilietadlový. Variantu "Vickers K", deta guľometné dvojča Vickers, malo vo výzbroji letectvo, ale montovali sa aj na prieskumné vozidlá a džípy jednotiek Commandos.

Zbraň samotná vážila medzi 11 a 13 kg, a používala sa knemu 18 až 23 kg ťažká dvojnožka. Nábojové schránky s kapacitou 250 nábojov vážili každá 10 kg.  Do chladiaceho plášťa hlavne sa zmestilo 4,3 litra vody.  Para, ktorá vznikala pri zahrievaní vody, sa odvádzala z chladiča prostredníctvom hadičky, ktorá ústila do kondenzačného kontajnera - tu sa zase menila na vodu. Jednak to malo výhodu, že voda sa znovu mohla použiť na chladenie hlavne, a jednak preto, že para nemohla prezradiť pozíciu guľometu. Tento systém bol veľmi efektívny. Zbraň používala štandardné náboje kalibru .303 (7,7x56 mm), používané aj v guľometoch Lewis a opakovačkách Lee-Enfield. Vyrábala sa aj verzia v kalibri .50 (12,7 mm). Týmito guľometmi boli vyzbrojené niektoré tanky.  Zbraň bola 1,1 m dlhá, a kadencia bola medzi 450 a 600 ranami za minútu. V praxi mohla vystreliť 10 000 nábojov za hodinu. Potom bolo treba vymeniť hlaveň, čo trénovanému sýmu zabralo nanajvýš 2 minúty. Dostrel guľometu bol na hranici 4,5 km.

Zbraň a dvojnožka sa nosili samostatne, spolu by boli príliš ťažké. Výrobcovia nepredpokladali, že by sa guľomet nosil na chrbtoch vojakov, či už rozložený alebo vcelku, ale v praxi to jednoducho bolo nutné. Projektovalo sa prenášanie na zvieratách alebo vozidlách, ručne ho mali prenášať iba pri zmene stanoviska.

Britská čata ťažkých guľometov mala obvykle jedného dôstojníka na 4 guľomety, tie sa delili na 2 sekcie, každá mala 2 guľomety. K tejto čate patrila aj menšia jednotka vyzbrojená puškami, ktorí mali za úlohu guľomety chrániť, a starať sa oto, aby guľomety mali dosť nábojov.